Anorexia

  Objednala som sa k psychiatričke,ktora ma už liečila pred 10 rokmi na klaustrofobiu.Sedela som u nej a porozprávala jej môj príbeh.Ukázala som jej ako sa mi trasú ruky aby videla ako nesom schopná ich ovládat...minule na autobuse pri plateni až som sa hanbila pred šoférom...určite si myslel svoje.Povedala som jej ako sa nedá somnou sa bavit...som podráždena vkuse.Vychudnutá a zničená celkom,s nádejou v srdci že nájdeme riešenie povedala som jej všetko.Myšlienky nemala som celkom jasné...niekedy tolko sily som nemala aby som vykoktala jednu jasnu súvislu vetu. Trvalo mi to pár minut kým som si usporiadala v hlave a povedala čo chcem.Zhrozená ma počuvala a prišli sme k záveru..."vyhorela som"-Burn out ako sa to hovori pekne po slovensky + depresia(ako inak?)Bola som rada,že neje to vážnejšie...čakala som ovela horšiu diagnozu,ked už človek ma bolesti na lavej strane a taha to až k srdcu ...mysli už na najhoršie.Vážne som myslela,že stadial už len na psychiatriu sa dostanem a už nikdy viac neuvidim normalných ludi alebo v horšom pripade rovno do truhli.Ale nie...doktorka povedala že ešte stále som včas a dobre som sa rozhodla dá sa ešte postavit na nohy.Dostala som antidepresiva (1 celé ráno)a tabletky na spanie(+ celé pred spánkom).Upozornila ma,že prvé dni môžu byt tažké ale že mám vydržat bude to dobre ak náhodou nie tak skúšame dalej nič sa nestane.Brala som na vedomie,bolo mi jedno ako zle mi bude bola som rada že vôbec prvý krok mám za sebou.Lieky naštastie mi sadli po neskutočných utrpeniach.Po 3 dňoch antidepresíva začali účinkovat.V ranných hodinách ešte som nepocitíla nič až poobede, zničoho nič bolo mi na vracanie,točila sa mi hlava,musela som si hned lahnút a trvalo to až do večera.Další deň to isté len ktomu pribudlo pocit zbláznenia sa...oči sa mi tlačili von z hlavy a mala som pocit že posledná moja rozumná veta bude ked poviem mame že "berte ma niekde lebo hned mi prepne".Mama sa zlakla ale nejako som nechcela íst nikde...lahla som si a čakala...do večera som sa trápila potom ma to prešlo.Prečítala som čo patrí medzi nežiaduce účinky tých antidepresíva a možno to znie čudne ale ukludnila som sa.Antidepresiva majú strašidelné nežiaduce účinky ale bohužial treba to prežit ale samozrejme v každom prípade treba sa ozvat lekárovi ked sa cítite velmi zlé.Ked si spomeniem bola som ako ranená srnka.Skoro všetky nežiaducé účinky namne vyšli ale vedela som niekde v duši že mám to vydržat bude už len lepšie a lepšie.Prespala som skoro celé dni...niekde v tých utrpeniach som si užívala,že môžem si oddychovat bez výčitky svedomia.Konečne po týždni bolo mi lepšie.Tabletky na spanie prvé dni fungovali perfektne ale po týždni nejako nevedela som zaspat iba po pol hodinách.Chut do jedlá som nemala ale jedla som aj ked môj jedálníček nebolo pestré"neprejedávala som sa" a bolo mi nesmierne zima aj ked už mrazi neboli.Takže chystala som sa na kontrolu kde som išla sama aj ked moja chôdza bola neistá...chcela som to skúsit a chcela som byt už konečne medzi ludmi.Pani doktorke povedala som ako sa mám ako som sa trápila vtých dňoch a že so spaním neje to ono ale momentálne dá sa somnou.Aby som sa vyspala dalej do ružovučka po večeroch vypísala mi dalši druh antidepresíva.Povedala,že môže byt že budem cítit od nich útlm ale nemali by mat silné účinky...no to sa velmi mýlila.Mala som pred sebou ešte 3 otrasné dni....moje pekelné dni mali predlženy víkend asi....ktomu že zasa som ležala v posteli ako Bambi a dúfala že nebudem vracat,bolesti hlavy pribudli aj trpnutie hlavy a nevedela som poriadne ani rozprávat a nebola som si istá ked niečo poviem či som povedala to čo som chcela.Po troch dňoch opät som bola ok.Začalo sa to fungovat somnou.Vychutnávala som ako sa zobudím konečne vyspatá po kvalitnom spánku.Po tých pekelných dňoch som sa ocitla v krásnych májovích dňoch.Slniečko už pekne svietilo,príroda sa obliekla do tých najkrajších ružových a bielých farieb :-) Dodalo mi to vela energie...vedela som už aj mame pomôct s upratovaním alebo varením.Nakoniec ešte aj nadtým som uvažovala či sa nevrátim do práce ale bolo by to príliš skoro aj ked bola som už 3 mesiace doma.Môj bratranec sa ženil o chvilu ale nebola som si istá či pôjdem na svadbu či som už pripravená na bašavel.Z našej rodiny sa chystal otec a brat s manželkou.Mama už to nestihla išla do nemecka pracovat.Lálakalo ma íst vytancovat sa,obliect si pekné šaty,vyzerat dobre a zabavit sa trošku ale so svojou postavou nebola som spokojná.Na 164cm výšku mala som 59-60kg ale vyzerala som chudšia...nikto by nepovedal že mám 60kg.Nakoniec som sa rozhodla,že idem ...ale tým pádom stále viac a viac ma frustrovala moja postava nepáčilo sa mi.Chytala som sa za "faldy"že musim ich zhodit....začala som rozmýšlat ako,ked už aj tak jedla som málo a asi ztoho menej už nebolo by celkom rozumné tak som sa rozhodla,že prestanem jest sladkosti čo boli mojou drogou.Ani som si nevšimla ako,ale jedla som predsa aj po menej...Po 1-2 týždňoch výrazne som schudla.Sama som tomu nechcela uverit ako to šlo tak rýchlo...schudla som na 55kg.Mala som strach ztoho čo mi povie mama ked ma uvidi aj tak už ma stále bombardovala stým,že málo jem a že už nevyzerám dobre.Moje okolie napodobne ale ja som to videla inak.Ked som sa pozrela do zrkadla videla som nazoaj"tlstá".Nerozumela som prečo to nevidia namne???S mojou novou postavičkou som už bola spokojnejšia hoc musim sa priznat občas som sa zlkala od zrkadla či skôr od seba?Nespoznala som sa,taká som bola maličká žieňa...malička tvár,chudučka postava.Kosti už mi bolo vidno všetkych ani gram tukov som nemala na tele...plochá ako doska.Bola som ztoho nadšená ale na tvári vyzerala som strašne zostarnutá aspoň 10 rokov a obrovské kruhy pod očami a bledá ako stena.Každý mi hovoril že som až nezdravo chudá a to som videla aj ja ale nechcela som sa priznat...nedalo sa.Bála som sa ztoho mama ako bude reagovat ked dôjde.Chystali sme sa na svadbu ked som si obliekla moje krásné ružové šatičky,ktoré som ešte ani nemala na sebe a bola som rada že konečne už nastal čas ich využit.Zlakla som sa ako som už bola oblečená....samá kost a koža.Bedrové kosti sa mi trčali ako vešiaky musela som si obliect sako aby som ich skrila.Nohy tenučké...v živote by som nepovedala nikdy že môžem byt aj ja taká chudá.Na svadbe bolo úžasne....bola dobrá zábava ale ma to znervôzňovalo,že každy riešil môj výzor..Čím dalej tým častejšie som sa cítila opät slabá a bez sily.Niekedy nevládala som už chodit.V sprche musela som si sadnút na rohovu vaňu tak sa mi točila hlava a moje nohy nemali v sebe žiadnu silu držat moje slabučké telo.Po sediačky som sa osprchovala a sledovala sa...nohy celé od modriny.Boleli mi kosti ako som tam sedela...z jednej strany sa mi to páčilo z druhej bola som vystrašená...asi ludia v lágeru tak vyzerali.Modriny som začala mat už aj na tvári ako som sa náhodou chytila.Lahko a hned sa mi vytvorili a bola mi stále neskutočná zima.Premýšlala som nadtým čo sa deje somnou....či to somnou má už skončit?Doslova cítila som smrt za chrbtom ako ma sleduje a čaka na svoj čas....potom ako som sa dozvedela že mám anorexiu sledovala som videa,čítala som forumy a iné ženy tiež to isté cítili čo aj ja....akokeby anjeli a démoni bojovali medzi sebou koho mám počúvat.Tušila som vo svojom vnútri,že ešte len krok dalej a môže to skončit tragicky.Predsa to bolo ešte málo...pokračovala som svoj sebapoškodzujucý plán dalej.Nemusela som mat 40kg anorexia už ma zhltla...každy bol zomna vystrašeny....od každého som počuvala že vyzeram ako 8 ročné dievčatko či to boli starý kamoši alebo nový ludia ktorých som spoznala.Nedalo mi to pokoj...ako dalej už som sa začala panikárit ale ešte stále nebolo dost.Celý môj život bol len o tom či som nepribrala aj kilo...moje oči stratili zo seba iskru...boli také bez života.Svoja vlastná kostra pozerala namna spät...utýrala som sa...trvalo to už dlhé roky a teraz bolo finálé.Raz priberanie až do 100 kíl potom hladovanie do anorexii tak som fugnovala už od mojich 9 rokoch...ale iba teraz sme chytili nepriatela.Ako som tak čumela do zrkadla ktory už by mal prasknút od hrôzy som sa rozplakala a mala obrovský pocit viny...neviem skadial to prišlo ked celý čas som bojovala aby som tak vyzerala a zrazu mám pocit viny....nejako mi začalo dojst že si ubližujem,ničim si vlastný život aj mojej rodine a blízkých a Boha som zradila!Boha ktorý ma dal na ten svet a stal pri mne celý život...ja sama proti sebe som pocítila vinu...ako som si mohla dopustit niečo také???Tak si ničit svoje zdravie ked niektorý ludia túžia po zdravie a ja si svoje ničim???Najradšej by som prepadla od hanby....chytila som mobil a zavolala som mame.Plakala som a upozornila som ju že nech sa nezlakne ked príde domov...schudla som dost....a že je mi to luto ale že dalej už to nechcem robit.Zlakla sa ale vtedy šajnu nemala o tom čo sa deje u mna zase.Mala som výčitky svedomia ale nevedela som natom hned zmenit...jest stále som nechcela a hlavne priberat nie...chcela som si držat váhu ale nechudnut dalej aspoň už to som urobila krok dopredu.Vyhladala som dietologičku od jednej známej..napísala som jej a čakala som čo mi odpíše a či ma zoberie?Niekde mi už odlahlo.Papala som dalej strašne málo a kontrolovala sa..prešla som sa s rukami po tele či ešte cítit moje kostičky a či som ešte štíhlá...je to niečo diabelské.Každým dňom sa mi menilo telo k horšiému...modriny pribúdali stále viac...ked som si udrela nohy niekde myslela som si že sa polámu boli také krehké ako tyčinky...a všade po tele som bola modrá.Triasucými rukami som si hladkala tvár ktorá kedysi bola pekná a teraz je stará...utrápená.Rozplakala som sa opät a to bolo už silnejšie....hovorila som si že už to nemôžem robit dalej....nevedela som sa dočkat aby mi dietologička odpísala.Odpísala mi po 5 dňoch že môžme sa stretnút...bola som štastná.Druhý deň moja mama došla z Nemecka....bola zhrozená...ona absolutne netušila že až tak som schudla...skoro odpadla a odvtedy mi nedala pokoj s jedením.Musela som pred nou sa najest a všetko čo mi dala na tanier...bála sa o moj život každý deň mala zomna strach a ked niekde som bola stále sa opýtala či som jedla a čo a kolko atd.Chápala som ju ale mne to išlo na nervy.Nevedela pochopit ako som sa mohla dostat až tak daleko načo som nepoznala odpoved ani ja...Na dalšom stretnutí u psychiatričky sme pokecali ako sa mám atd.a nakoniec som jej hovorila o moje obavy o anorexii ale nejako sme to neriešili velmi a ja som to nechala tak.Vten deň som opät nebola vo forme ledva som žila,ako som vyšla od doktorky a kráčala po hlavnej ulici a nemala som v nohách tolko sily aby som mohla íst dalej...pravú nohu som tahala za sebou vôbec ma nepočuvala ...od kolená dole necítila som nohu.Kto ma videl určite si myslel ,že niečo ma zrazilo ...aj tak som sa cítila.Hladala som letnú terasu kde si môžem sadnút a modlila som sa aby som ešte dnes na nohy postavila a dostala sa domov.Podarilo sa mi...ako som došla otvorila som skriňu a vyskúšala som všetky moje letné šaty ktoré minulé leto som kúpila a boli namňa bud uzšie alebo akurát...tak úzké už boli akurát tie väčšie som už nevynosila toho roku a vtedy už do oči som si povedala že "si chorá...máš anorexiu"