Začalo sa to s vodičákom

Bola som pri polke a boli sme ztoho zúfalí pretože ešte stále mi to nešlo.Povedal mi,že už by sme mali pomaly skúšat kúželky a neide mi ani jazda tak ako by mala.Zlakla som sa,tak velmi som túžila mat ten vodičák,tak velmi som chcela ukázat,že ja to zvládnem a že budem prvá žena v rodine ktorá to dokázala:-)Bojovala som sama so sebou...učila som sa,stále som pozerala ako šoferuju ked som cestovala niekde.Vynechala som možno aj 2 mesiace ked som sa vrátila opät na jazdu.S inštruktorom už so strachom sme si sadli do auta ked nakoniec bola to zamnou najlepšia jazda...zničoho nič...išla som ako Fittipaldi a správne...naozaj boli sme obaja nadšeny :-)Kúželky som zvládla na prvý krát velmi dobre.Potom prišla zmena a dostala som pani inštruktorku,ktorá bola v prvom rade ŽENA,kludná,priatelská a velmi trpezlivá.Netreba asi ani povedat pri nej to išlo lahšie.Ked prvý krát ma vyskušala hovorila že "ved ty si vyjazdený šofer"...kde je problém?Problémy zmizli...na istý čas.Dovtedy kým ma neprihlásili na skúšky.Jazdy pred skúškami dopadli zlé opät,mala som strach,neovládala som sa,nevedela som nijak raz sa ukludnit.Očividne mala som problém so psychikou."Je to v tvojich rukách" stými slovami sme sa rozlúčili s pani inštruktorkou.                                                     Termín na skuškach sme mali niekedy koncom januára...celú noc som nespala a deň predtym ani nejedla,nepila.Mala som obrovský strach,modlila som sa zato aby neprišiel najprísnejši policajt z mesta o ktorého už legendy sa šíria aký je krutý a že tak lahko k vodičaku nepusti človeka.Mala som štastie prišiel ten najlepší čo mohol byt.Aj tak som vypadla na testy čo sa stalo prvý krát že som nedosiahla aspoň 53 bodov.Testy som urobila na 48 body policajt mi ani nemusel povedat akú chybu som spravila hned som nato prišla"preplašili ste sa"povedal.Dalšie skúšky mala som o mesiac vo februári,mala som väčší strach ako prvý krát,hovorila som si"teraz neexistuje,že budem mat opät také štastie mat toho predošlého policajta ale snažila som sa byt silná.Dejina bohužial sa neopakovala prišla moja "príšera"pán velmi prísny policajt.Klepala som sa,srdce mi búšilo neskutočne a triasla som sa od strachu.Napriek tomu testy sa mi podarili na maximum a kúželky som zlvádla na jednotku ale nešlo mi to dalej.Cítila som v sebe že už dalej nemam silu...bola som vyčerpaná psychicky aj fyzicky...mala som dost.Mala som dost z práce kde som zažívala samé peklo s chorými pacientkami,že vela pracujem aby som si zarobila ked už štastie nemám tak nech mám aspoň peniaze,mala som ztoho dost že nevychádzam so svojim otcom a nemám miesto kde by som si mohla oddychnut,nepocitujem žiadnu lásku,žiadné objatie...jediny človek kto je ku mne blízkym to je moja mama ale aj sňou sa vidime iba občas,nemala som frajera už dlho koho by som mohla milovat a ním byt milovanou.Skúšky sa mi nepodarili ani na druhý krát...na jazde som už vyhorela...vôbec nevedela som sa sústredit...už som len čakala kedy ma konečne zastaví.Na dalšie skúšky ešte sme nevedeli kedy dostaneme termín,dúfala som že tak skoro ani nedostaneme...potrebovala som sa vypnút a íst pracovat.Dva týždne mala som pokoj ked mi inštruktorka napísala správu,že by bolo načase íst na dalšie a posledné skúšky či ma môžu prihlásit?...nevedela som sa narýchlo rozhodnút...nevedela som či mi to pôjde.Naposledy mala som taky pocit,že meliem z posledného že nemám energiu ale nakoniec som sa rozhodla že ano pôjdem.Vedela som na 100%,že naposledy dám do toho aj posledné že už viac sily a energie človek nemôže v sebe mat,a že ja všetok čo v sebe mám spotrebujem pri tých skúškach.Týžden pred mojími narodeninami dostala som termín.Už týžden predtym som nemohla ani kusok jedla si dat do ust,jedine čo som mohla to boli detske vyživy a vypila som 1 dcl vody za deň...mala som takú trému že jednoducho mi to nešlo.Začala som nespávat v noci....niekedy 35 hodiny som fungovala bez spania a druhy deň odpadla som do postele.Posledny večer pred skúškami modlila som sa velmi,plakala som a hovorila že zajtra bez vodičáku neprídem domov a ako inak opät sa mi nepodarilo zaspat celú noc.Ráno som vstala bez spánku...ale strach čo bolo mojim verným nepriatelom pri skúškach som nepocitovala čo ma velmi potešilo.Pozrela som sa do zrkadla a vedela,že to dám dnes. Došla som do autoškoly kde ostatny žiaci písali testy,čakala som kým ma zoberu na poslednú jazdu ked ma opät postihol strach,klepanie a búšenie srdca...to neni možne hovorila som si.Bolo mi na odpadnutie čo si všimla aj asistetnka aj inštruktorka a prosili ma aby som sa ukludnila lebo už som biela,zelená,žltá dokopy.Podarilo sa mi ovládnut strach na 30% čo bolo už niečo naozaj.Ked sme si sadli do auta nevedela som ani to ako sa volám neže ešte vycuvat a to nech nezabdunem spomenut že opät som mala pána "prísného"policajta.Lenže dnes pán prísny policajt bol velmi láskavy a súcitný videl namne ako sa trápim a snažil sa ma ukludnovat celu jazdu...zabralo to ale nakoniec aj tak nebola som si istá či mám vytúženy vodičak či nie.Kým on tam na zadnej sedadle papiere vypisoval...my sme sa modlili s inštruktorkou.Ja som bola hotová,zložila som hlavu na volant a bolo mi neskutočne zlé....mala som sucho v ústach,bola som slabá,vyčerpaná a bolo mi už jedno čo bude dalej,cítila som sa ako v púšti..slnko mi hrialo rovno do oči ked som ledva zdvihla hlavu z volantu.Ozval sa policajt,že mám vystúpit."Tak bohužial dneska to zase nebude ale viete prečo?,spytal sa ma.Ja: ano viem nebola to ešte stále dokonala jazda.On:No máme nestránkovy deň,ináč máte vodičák :-)To asi nikto nevie si predstavit aká som bola štastná...slzy v očiach a radost :-) Pekne dostala som inštrukcie kde a ako si mám vybavit preukaz a rozlúčili sme sa.Hned som zavolala každému v rodine,kamaratkám a kamarátom niekde osobne som išla oznámit dobrú správu,každý mi držal prsty.Inštruktorke a asistentke kúpila som kvety a kým som sa dostala domov bol už večer.Cestou domov bola som stále slabšia a slabšia,vyčerpaná,smädná,hladná...neskutočne zlé ale napriek všetkému štastná.Ked som sa dorazila domov tešili sme sa s otcom bol namňa hrdý.Niekedy večer prišla namňa už taká únava čo v živote som nepocítíla,po 30 hodinách bez spania doslova odpadla som do postele.Ráno som sa zobudila nato,že neviem sa nadvihnut z postele,neviem vstat.Strašne ma bolí hlava a nemam vôbec silu nato aby som si sadla...nechápala som ešte ani po to všetko prečo,čo sa deje somnou.Po pol hodinách konečne som si sadla a horko tažko som sa postavila z postele a išli sme s otcom do mesta vybavit si preukaz.Cestou domov čim dalej tym mi bolo horšie.Povedala som otcovi nech stiahne okno v aute lebo je mi na vracanie a nevládala som svoje telo.A vtedy sa to všetko začalo...každé ráno mala som problém vstaním a aj ked som bola schopná vstat,fungovala som 2 hodinky a po štyroch som liezla naspät do postele.Po večeriach začala som mat panické poruchy.Dva týždne som fungovala ešte takto a potom sama som sa priznala a rozhodla že potrebujem psychiatra!Dalej ako som sa prešla dalším peklom pokračujem v nasledujucích článkov boj aby som nerozpadla na márné kúsky,akú minulost mám za sebou čo sa týka moje psychické zdravie,rodinu a ako skoro som sa prehlbila do anorexii a ako sa mi otvorili oči....